Andrej Barčík
Webové stránky venované životu a tvorbe Andreja Barčíka
Kto bol Andrej Barčík
(* 20. november 1928, Závodie – † 6. jún 2004, Žilina)
Po výstave v Ríme o ňom kritik Valentino Martinelli v L´Únita napísal, že je lyrik, skoro stále zahalený do noci“. Výstižne vyjadril Barčíkov charakter, obrátený k tajomstvu, k reflexiám noci, z ktorých vytváral celý svoj vtedajší magický svet.
Život
Ľudské osudy Andreja Barčíka sú poznamenané detstvom a mladosťou v rodnom Závodí a v Žiline. Už tu spoznal pravú tvár drsnej skutočnosti života. Tu navštevoval ľudovú školu a neskôr aj žilinské gymnázium. Dramatické a tragické roky druhej svetovej vojny a udalosti Slovenského národného povstania boli prvou veľkou i bolestnou životnou skúsenosťou. Ako šestnásťročný sa zúčastnil povstaleckých bojov. Bol väznený a po oslobodení sa liečil z následkov týchto útrap.1
“V ranom veku som videl umierať ľudí neprirodzenou smrťou. Neskôr tých, čo mi boli blízki… A to je len zlomok toho, prečo nemaľujem ružovo.”
Andrej Barčík (* 20. november 1928, Závodie – † 6. jún 2004, Žilina) bol slovenský výtvarník, aktívne tvoril a vystavoval od 50. rokov. Využíval kresbu, maľbu, koláž, grafiku a kombinované techniky. Spoločne s Galandovcami nadväzoval na odkaz slovenskej výtvarnej moderny (Ľ. Fulla, M. Galanda, A. Bazovský, C. Majerník), čím sa významným spôsobom podieľal na formovaní moderného výtvarného umenia na Slovensku. V zložitých spoločenských podmienkach socialistického Česko-Slovenska musel Andrej Barčík spoločne s Galandovcami čeliť dobovým doktrínam, ideológii a represiám.
Napriek neľahkým podmienkam sa Andrejovi Barčíkovi podarilo úspešne rozvíjať svoj výtvarný program. V jeho tvorbe dominujú čisté línie a geometrizácia vyobrazených objektov. Tvoril ženské akty, zátišia, krajiny a inšpiroval sa aj v ľudových a prírodných motívoch. Z techník využíval kresbu, maľbu(olej, akvarel), grafiku, ako jeden z prvých na Slovensku tvoril koláže, v neskorších obdobiach sa venoval tvorbe vlastných kombinovaných techník.
“Aký bol život muža, o ktorom sa už kadečo povravelo a ešte viac nepovedalo? Kto v skutočnosti je človek, ktorý nám takmer polstoročie cez kresby, maľby a koláže vysiela na ľudskej vlne signály, odrážajúce sa v našom citovom živote takým širokým a prekvapujúcim akordom? Musel si niečo mimoriadne doniesť na tento svet, keď si ho tak obdivuhodne ostro zapamätal. Musel byť vybavený nielen spoľahlivo fungujúcim pamäťovým čipom, ale zároveň aj aparátom, schopným za všetkých okolností vyrovnávať intenzívnosť a rozmer zapamätaného života. Aby výrečne a ostro demonštroval celistvosť osobnosti.”
(Jozef Ruttkay, O Hľadaní hranatého kruhu, úryvok z eseje uverejnenej v monografii Andrej Barčík)
Životopis
V živote Andreja Barčíka rezonovalo niekoľko hraničných udalostí, ktoré sa zákonite museli podpísať aj na jeho výtvarnom prejave. Po návrate z povstania prekonal závažný zápal pľúc a tuberkulózu, po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 čelil ako nepohodlný umelec politickému nátlaku a perzekúcii, prežil takmer smrteľnú autonehodu. Boli to ale aj osobné stretnutia a priateľstvá, ktoré ho inšpirovali a motivovali k tvorbe. Jeho meno sa spája so založením Skupiny Mikuláša Galandu, v ktorej zohral kľúčovú úlohu. Za svoju výtvarnú tvorbu získal Cenu Cypriána Majerníka. Aktívne vystavoval na Slovensku (a v bývalom Československu) aj v zahraničí. Spolu s ďalšími Galandovcami sa nenechal odradiť kritikou prameniacou z dobovej ideológie, ani následným zákazom vystavovať, po ktorom nasledovala vynútená, ale nie definitívna profesionálna odmlka.
1928 – Narodil sa 20. novembra v Závodí pri Žiline.
1940 – Začal študovať na gymnáziu v Žiline.
1944 – Ako takmer 16-ročný odišiel z kvarty gymnázia bojovať do Slovenského národného povstania, bol členom partizánskeho oddielu majora ČA Murzina v brigáde Jána Žižku.
1945 – Po roku 1945 sa Andrej Barčík začal konkrétnejšie zaujímať o výtvarné umenie. Vznikali jeho prvé, prevažne kresbové štúdie. Pokúšal sa tiež o profesionálnu výtvarnú prípravu v Prahe. Dôležitý bol však najmä kontakt a poznanie diela maliara a grafika Vincenta Hložníka. To bola jeho prvá, nesporne podnetná výtvarná lekcia.1
“Až potom, keď rok preležal v nemocniciach a liečil sa, keď jeho pružné telo chlapca z periférie spútala posteľ, keď jeho pľúca kvárila choroba nadobudnutá v tej strašnej zime v povstaleckých horách, vtedy to v ňom ustavične kvasilo, predieralo sa k životu. V izolovanosti nemocničnej izby sa jeho precitlivenosť drala na povrch. Začal kresliť. Kreslil deň a noc a deň ďalší. Až do vyčerpania. Akoby to boli jeho posledné kresby.”
Článok Petra Holku „Hľadanie absolútnej ženy“ po odkladoch uverejnila 3.10.1986 Nedeľná Pravda.
1946 – Súkromná škola dekoratívnych umení v Prahe na Vinohradoch. Prijal ho jeden z bývalých spolužiakov Vincenta Hložníka.
1947 – Realistické figurálne a portrétne štúdie v kresbe a maľbe.
1948 – 1949 – Bol prijatý na Oddelenie kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, k profesorovi Jánovi Mudrochovi. Študoval na oddelení dekoratívnej maľby pod vedením doc. Ľudovíta Fullu, ktorému asistoval Ernest Zmeták.
1950 – Napriek podpore Fullu a Zmetáka bol vylúčený z Vysokej školy výtvarných umení pre výtvarnú revoltu a osobnú nedisciplinovanosť.2 Po roku 1950 sa začal formovať jeho výtvarný profil, spočiatku v rámci práce a litografickej praxe v bývalej bratislavskej tlačiarni Atlas. Bolo to však hlavne priateľstvo a spolupráca s maliarom, kresliarom, grafikom a monumentalistom Ernestom Zmetákom, ktorá ho posúvala ďalej, keď Zmetákovi pomáhal pri realizácii jeho mozaiky v oravskej dedinke Rabči. Tu začal dlhodobý proces vývoja a kryštalizácie jeho výtvarného diela. Tento proces bol od začiatkov pevne spojený predovšetkým s kresbou.
1951 Monumentálne komponované kresby krajiny v Zázrivej.
1952 – Kresby dedinských interiérov v Rabči, akty v grafike.
1953 – Kresbové zátišia „s chlebom“.
1954 – Bol prijatý za člena Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
1957 – Nadväzujúc na slovenskú modernu – menovite na odkaz Ľ. Fullu, M. Galandu, M. A. Bazovského a C. Majerníka, spoluzakladal ako jeden z hlavných iniciátorov Skupinu Mikuláša Galandu. Stalo sa tak na prvej spoločnej výstave Galandovcov v Žiline, v katalógu k výstave Galandovci manifestovali svoj výtvarný program.
1958 – Začal sa odkláňať od klasickej maľby a v koláži našiel svoje ďalšie smerovanie (od roku 1960 ju začal kombinovať s akvarelom), koláž sa stala dominantou Barčíkovej tvorby.
1959 – Séria protivojnových plagátov, začiatok experimentovania v koláži, komponovanej zo strihaných monotypových papierov, farebné serigrafie zátiší.
1962 – Motívy štylizovanej stojacej figúry v kolážach, motív štylizovaného letiaceho vtáka, terč.
1964 – Koláže – krajiny a moria.
1967 – Ženské akty a torzá, stély, terče, koláže s hracími kartami, predmetné asambláže.
1968 – Za asambláž Terč na žltej osi získal Cenu Cypriána Majerníka.
1971 – Ťažká autohavária a následné dva roky liečenia.
1980 – Od roku 1980 tvoril variácie predchádzajúcich figurálnych motívov a zátiší v kresbe, grafike a koláži, precizoval svoj lineárny prejav, badať u neho rast lyrickej potencie kresby a vyhraňovanie námetovo-tematických oblastí.1
1981 – Maľuje oleje s kolážami, na ktorých sa opäť objavuje rysovanie, kresby čiernou kriedou. Pracuje na litografiách aktov a vytvára osobitú kombinovanú techniku.
1990-1996 – Pracoval na sérii kombinovaných farebných techník, ktoré vychádzajú z jeho farebnej fotografie.
1991 – Vznikajú akty v technike koláže a obrazy, na ktorých sa menia kamene na ľudské torzá.
2001-2002 – Spracúva svoje kresby ženských aktov od štyridsiatych rokov do súčasnosti. Xeroxuje ich a dokresľuje v detailoch, strieka akrylovými farbami.4
2004 – Po rokoch zápasu s leukémiou podlieha chorobe 6. júna.
Galandovci
Andrej Barčík a Skupina Mikulášs Galandu
Po výtvarnej stránke pomáhal Andrej Barčík spoločne s ďalšími Galandovcami dláždiť cestu modernému slovenskému umeniu, a to v zložitých kultúrno-politických podmienkach Československa, kedy bolo obzvlášť náročné odkloniť sa od dobových umeleckých smerov a programovo sa vyhraniť voči dobovej ideológii zastúpenej socialistickým realizmom. Andrej Barčík, ako aj celá Skupina Mikuláša Galandu, museli prakticky od počiatkov svojho formálneho vzniku čeliť socialistickým umeleckým doktrínam, ich tvorbu odsudzovali za ideovú “škodlivosť”, “špekulatívnosť” či “provokatívnosť”. Napriek tomu sa Andrejovi Barčíkovi i Galandovcom úspešne podarilo zanechať nezmazateľnú stopu v novodobom smerovaní moderného slovenského výtvarného umenia.
Podľa viacerých autorov zohral pri formovaní Skupiny kľúčovú úlohu práve Andrej Barčík. Podľa Evy Šefčákovej „bol jedným z iniciátorov založenia Skupiny Mikuláša Galandu: tým najinformovanejším a výtvarne najsamostatnejším, teda aj uznávaným ako spoločenská i tvorivá autorita. Z retrospektívy diela je zrejmé, že najväčšmi zo všetkých pociťoval potrebu obnoviť stratený systém v maľbe — vniesť opäť zákon do tvarovej a farebnej skladby obrazu.“3
Dielo
Techniky Tvorby
“Jeho výtvarný vývin súvisí prirodzene a nevyhnutne aj s procesom spoločensko-historického vývoja a premien doby, ktoré determinovali nielen individuálne osudy umelca ale aj jeho generáciu. Kresby, koláže, maľby i grafiky Andreja Barčíka sú svedectvom a dokumentom tohto vývinu i týchto premien. Sú hodnoverným dôkazom kreačných schopností, ktoré v dialektickej jednote harmónie a napätia tvorby Andreja Barčíka, znamenajú autorsky jedinečný, kvalitatívny prínos pre slovenskú modernú výtvarnú kultúru.”
(Bohumír Bachratý, Andrej Barčík – Výber z diela, katalóg k výstave)
Tvorba Andreja Barčíka sa vyznačuje rozmanitosťou techník a hlbokým prepojením s témami, ktoré čerpajú z každodenného života, prírody a ľudovej kultúry. Barčík vo svojej práci využíval kresbu, maľbu, koláž, grafiku a kombinované techniky, pričom jeho výtvarný prejav bol charakteristický čistými líniami a geometrickou štylizáciou. Dominantnými motívmi jeho tvorby boli ženské akty, zátišia, krajiny a figúry. Barčíkova tvorba predstavuje významný prínos pre slovenské moderné umenie a jeho diela sú dnes súčasťou významných galerijných zbierok a súkromných kolekcií.
Barčík bol jedným z prvých slovenských výtvarníkov, ktorí sa intenzívne venovali technike koláže, ktorú často kombinoval s akvarelom. Jeho diela sú pozoruhodné pre ich hĺbku a emocionálny náboj, ktorý vznikal spojením jednoduchých tvarov s komplexnými farebnými kompozíciami. Vo svojej grafike a kombinovaných technikách často pracoval s motívmi ľudových tradícií a prírodných prvkov, čím vytváral jedinečný vizuálny jazyk, ktorý rezonuje dodnes.
Kresba
„Barčikova lineárnosť, ktorá si aj popri úspornosti uchováva citovosť a mieru elegancie v nadsázke, patrí k hlavným cnostiam jeho výrazových prostriedkov“3
Kresba bola základným východiskom. Bola priamym, realistickým, bezprostredným a spontánnym záznamom „videného poznania”. Bola prvým skúšobným kameňom talentu. Formovala výtvarný názor i štýl. Overovala schopnosti a ponúkala perspektívne možnosti. Vo svojej najhlbšej podstate vyvierala kresba Andreja Barčíka z prostej vecnosti reality. Kresby z obdobia rokov 1947 až 1953 predstavujú ranú časť výtvarnej produkcie Andreja Barčíka, kedy sa jednalo predovšetkým o kresby štúdiového charakteru. Práve v kresbe sa objavili prvé akty, ktoré ostali aj v budúcnosti nosnou témou tvorivého programu Andreja Barčíka počas celej jeho aktívnej tvorby.1
Maľba
“Paleta sa zjasnila a zjednodušila až na ostrý kontrast medzi čiernou, červenou a bielou. Jeho maľba je hladká, zriedka s náznakmi leskov a tieňov, asociujúcimi priestor, no najmä rytmicky oživujúcimi plochu.“ 3
Základnou technikou bola tiež maľba. Spoločne s kresbou vznikali v ranej tvorbe, od roku 1947, realistické figurálne a portrétové štúdie. Neskôr v maľbe realizoval aj krajiny, ale boli to hlavne zátišia, ktoré sa stali nosným motívom malieb. Eva Šefčáková vo svojej kritike uvádza, že v olejomaľbe prešiel motív zátišia farebnou i tvarovou očistou vyvierala kresba Andreja Barčíka z prostej vecnosti reality. Kresby z obdobia rokov 1947 až 1953 predstavujú ranú časť výtvarnej produkcie Andreja Barčíka, kedy sa jednalo predovšetkým o kresby štúdiového charakteru. Práve v kresbe sa objavili prvé akty, ktoré ostali aj v budúcnosti nosnou témou tvorivého programu Andreja Barčíka počas celej jeho aktívnej tvorby.1
V neskorších obdobiach využíval maľbu (olej, akvarel) v kolážových kompozíciách.
Koláže a asambláže
“Tvoja koláž zdá sa mi taká krásna, mnohovýznamová, hlbinná, snová a že si to Ty a že je to Tvoje želanie do roku 1976, prilepil som si ju nad stôl, kde píšem a fantazírujem a nechám si ju tam až do konca ďalších rokov. Drahý Andrej, urobil si mi slovom veľkú radosť, potešenie, stal si sa mi takto, výtvarne, básnicky prítomný, v izbe a nad stolom, ako požehnanie poézie”
(Z listu od Dominika Tatarku, zdroj: rodinný archív)
Od roku 1958 sa Andrej Barčík začal odkláňať od klasickej maľby a svoje nové smerovanie začal nachádzať v koláži, ktorú od roku 1960 kombinoval s akvarelom. I keď na Slovensku koláž nebola v tom čase zabehnutou výtvarnou technikou, v Barčíkovej tvorbe zastávala dominantnú pozíciu. Na koláž používal monotypiou spracovaný papier: spočiatku iba v čiernosivých odtieňoch, potom v tlmenej farebnej škále hnedých, zelených, žltých a striebristých tónov. Šedá krajina z roku 1961 bola „úvodom” k rozsiahlemu súboru koláží – bol to súbor figurálnych a krajinárskych koláží. Patria sem aj zátišia, koláže i asambláže, v ktorých stretáme osobitý výrazový prvok, hracie karty. Východisková je osobitá autorská technika – koláž a montáž strihaných a komponovaných papierov potlačených sugestívnou štruktúrou temných monotýpií.1
Grafika
Popri kolážach uplatňoval tiež techniky drevorezov, linorytov a serigrafií. Počítal s farebnými štruktúrami a s ich kontrastom, spočiatku najmä v plagátovej tvorbe a pri grafických úpravách knižných a katalógových obálok. Za sériu protivojnových plagátov z roku 1959 získal prvé oficiálne uznanie – odmenu v súťaži Hrozby a nádeje ľudstva. Všetkých osem Barčíkových plagátov svojou kultivovanosťou a moderným názorom na funkciu diela v dobe svojho vzniku vysoko prekračovalo priemer politického plagátu na Slovensku.3
V neskorších grafikách Andrej Barčík stvárňoval ľudové motívy, figurálne kompozície, krajiny, zátišia a akty.
Kombinované techniky
V rokoch 1990 – 1996 Andrej Barčík pracoval na sérii kombinovaných farebných techník. Ide o dielo, ktoré zužitkúvajú ako východisko farebnú fotografiu Andreja Barčíka. Sú to zábery popraskaných, popraskaných, pomaľovaných stien, brán, múrov, plotov a pod. Niekedy na autor dokresľuje, alebo inakšie do nich zasahuje. Dôležitým pomocníkom je farebný xerox, Pre jeho tlač so zábery režú, spájajú po novom, dopĺňajú. Najčastejšie je spájanie dvoch nad sebou ležiacich záberov horizontálnym, plným alebo užším farebným pruhom. Transpozíciou záberov, ich spájaním a dopĺňaním vzniká samostatná nová farebná kombinovaná technika.
V rovnakom období vznikajú aj akty v technike koláže (Biely fragment, koláž, 1991) a obrazy no ktorých so menia kamene na ľudské torzá (Čierne kamene I, kombinovaná technika, 1991 Čierne kamene II, kombinovaná technika, 1991).
V rokoch 2001 – 2002 Barčík spracúva svoje kresby aktov od rokov štyridsiatych do súčasnosti. Xeroxuje ich, dokresľuje v detaile, vyškrabáva línie i plôšky Po zásahu ich vyrovnáva. Potom prichádza no rad striekanie akryIovými farbami. Rozličné tóny, rozličné hustoty. Výsledok lepí na jemne presahujúci biely podklad a veľký farebný podklad. Vzniká, ako je to už u Barčíka tradičné nová technika, nová farebná kombinovaná xerografia. 4
Dielo
Hlavné motívy
“Potreboval tmavé, čierne pozadia, aby všetko na proscéniu, ako na bodovo nesvietenej scéne, videl presnejšie a ostrejšie a aby inakšie než my, po barčíkovsky, dramaticky prečítal i podal” 3
Tvorba Andreja Barčíka je bohatá na tematické motívy, ktoré odrážajú jeho citlivé vnímanie sveta a záujem o hlboké, nadčasové témy. Jeho diela často čerpajú inšpiráciu z prírody, každodenného života, ľudovej kultúry a osobných zážitkov. Medzi hlavné motívy jeho tvorby patria ženské akty, zátišia, krajiny a figúry, ktoré zobrazoval s charakteristickou geometrickou štylizáciou a čistotou línií. Barčíkove diela zároveň nesú stopy jeho reflexií na ľudský život, vzťahy a vnútorné prežívanie, čím vytváral diela plné symboliky a introspektívneho náboja.
Barčíkova tvorba bola tiež hlboko ovplyvnená historickými a spoločenskými udalosťami, ktoré formovali jeho osobnosť i umelecký prejav. Dramatické obdobia, ktoré prežil, sa odzrkadľujú v jeho dielach v podobe kontrastov medzi svetlom a tmou, jednoduchosťou a zložitosťou. Týmto spôsobom dokázal vytvárať vizuálne príbehy, ktoré nielen potešia oko, ale aj podnecujú k hlbšiemu zamysleniu nad podstatou života a umenia.
Zátišia
Zátišia boli jedným zo stabilných okruhov tvorby. Racionálny, geometrický typ tvarovej štylizácie, tvarová skladba a plošná organizácia kompozície, spájala jednotlivé predmety zátiší do organického celku.
„Videním obyčajných predmetov zvnútra a protikladnosťou teplých a studených farieb sa síce priblížil k morandiovskému slohu a štýlu, ale jeho maliarsky prístup k maľovaniu zátiší ostal barčíkovským originálom… Obnažený svet prostých vecí , fľašky, čajníky, lampy, soľničky, habarky, nožíky, chleby, v jeho priestore oslobodené od každej zbytočnosti, maľované na plochých sýtych pozadiach, bol prekvapujúco monumentálny, navodzoval pocit voľnosti a slobody. Takže popri objavovaní skrytej monumentality prostých vecí upozorňovali ešte na čosi veľmi podstatné, čo sa nemohlo páčiť, čo nevyhovovalo nijakej diktatúre na svete.“ 3
Akty
Už v období rokov 1947—1953 sa Andrej Barčík intenzívne zaoberal kresbou aktov. Nahé ženské postavy boli už vtedy významovo plné predovšetkým prirodzenou ženskosťou. V rozhovore s Petrom Holkom pre Nedeľnú Pravdu uviedol: „Telo ženy je pre výtvarníka to najkrajšie, čo možno v živote stretnúť.“1
„V kresbách novších Andrej Barčík nehľadá iba podobu ženy. Nachádza jej podstatu. Táto spočíva v poznaní magického kódu ženy. Je to kód celostný. Kód, ktorý harmonicky spája telesné s duchovným. Barčíkova „absolútna žena” nie je však neskutočná, éterická bytosť. Je to žena z tohto sveta. Je to žena nežnej nahoty, teplej telesnosti, emblémovej erotiky. Je to žena sexuálne vzrušujúca, zmyselná, prirodzená. Je to žena — človek.“
(Bachratý, Bohumír, zo zborníka k výstave Andrej Barčík – Výber z diela)
Figurálne kompozície
V ranej fáze nachádzame figurálne kompozície s pracovnou tematikou (Zbieranie zemiakov, Jesenný motív) a kresbové i maliarske portréty (Biela hlava). Tieto prezrádzajú vzťah k medzivojnovej slovenskej výtvarnej moderne, najmä k M. A. Bazovskému. Stojaca postava, ľudská figúra, terč, to sú najčastejšie variované figurálne motívy. Figurálnej tvorbe neskôr dominovala interpretácia mýtickej Moreny – ženská postava spájaná so zimou, cyklom prírody a samotného života a smrti sa na jeho obrazoch týči ako štíhla figúra.2
Barčíkove figurálne kompozície prechádzali postupným vývojom od realistického zobrazovania smerom k abstrakcii, kde forma získala symbolický význam. Jeho figúry často odrážajú dualitu života – krehkosť a silu, prítomnosť i neprítomnosť. V neskorších dielach sa objavujú postavy, ktoré nesú hlbokú emocionálnu záťaž, pričom ich jednoduché a čisté línie kontrastujú so zložitými významovými vrstvami. Práve v týchto kompozíciách sa prejavuje Barčíkova schopnosť spojiť vizuálnu jednoduchosť s hĺbkou ľudských skúseností a reflexiou na osud a cykly života.
Krajiny
V roku 1960 vznikol monotematický súbor uhľových kresieb inšpirovaných Barčíkovým študijným pobytom v priemyslovom prostredí Ostravy. Tieto precízne, geometricky konštruktívne kompozície patria k najvýraznejším štylistickým dielam s dnes tak aktuálnou, industriálnou, krajinárskou tematikou. Vo svojom čase boli jedným z prvých príkladov novej obsahovej orientácie i svedectvom definitívneho prekonania impresívno-iluzívnych postupov zobrazovania tejto bytostne aktuálnej, pracovnej tematiky. Skladobný rytmus a konštruktívnosť týchto kompozícií bola výrazom moderného pracovného rytmu a dynamiky industriálneho procesu Šedá krajina z roku 1961 bola „úvodom” k rozsiahlemu, najoriginálnejšiemu súboru v celku výtvarného diela Andreja Barčíka. V krajinárskych kompozíciách často stretávame more a krajiny s mesiacom. 1
Predaj a dostupnosť diel
V súčasnosti sú výtvarné diela Andreja Barčíka prístupné verejnosti zastúpením v zbierkach galérií, a to najmä v Považskej galérii umenia, Slovenskej národnej galérii, Turčianskej galérii v Martine, Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, v Galérii Nedbalka. Okrem toho sú mnohé z nich súčasťou rodinnej pozostalosti Andreja Barčíka a iných súkromných zbierok.
Značná časť diel Andreja Barčíka bola predaná do osobného vlastníctva a galériám ešte počas života Andreja Barčíka. Aktuálne sú diela určné na predaj dostupné primárne v aukčných domoch a v rodinnej pozostalosti Andreja Barčíka.
Upozornenie
Na online distribučných kanáloch sú niektoré diela prezentované ako originálne obrazy Andreja Barčíka, ich pôvod je však pochybného charakteru. Nie sú zdokumentované v autorových monografiách, zborníkoch k výstavám, ani v inej dostupnnej literatúre. Nie je ich možné dohľadať medzi vystavovanými dielami, ani nie sú evidované v súpise diela, ani v súpise rodinnej pozostalosti. Záujemcom o diela Andreja Barčíka preto odporúčame obrátiť sa v prípade pochybností na znalcov, vyžadovať certifikáty k dielam, alebo sa obrátiť na správcov rodinnej pozostalosti.
Použité zdroje
1. Bachratý, Bohumír. Andrej Barčík : Výber z diela : Kresby, koláže, maľby, grafiky. Bratislava : Pravda, 1983.
2. Žilíková, Lucia. Andrej Barčík – Osou cez horizont / Axis Crossing the Horizon. Bratislava, Galéria Nedbalka, 2019. – 64 s. ISBN 978-80-89784-16-5.
3. Jozef – Maták, Márius. Andrej Barčík. Bratislava : Interpond , 1996. – 191 s. Edícia Art. ISBN 80-88736-07-2
4. Matuštík, Radislav. Andrej Barčík – Akty. Trenčin : Q-EX a.s. 2002. – 266 s. Edícia ISBN 80-968594-4-7.