Skupina Mikuláša Galandu
Galandovci
“Dielo Galandovcov patrí nepochybne do zlatého fondu výtvarnej kultúry Slovenska. Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Andrej Rudavský, Ivan Štubňa a Pavol Tóth vybojovali v šesťdesiatych rokoch minulého storočia úspešný zápas za novú, modernú cestu výtvarného prejavu na Slovensku. V ťažkých podmienkach totality odmietli oficiálnu dogmu socialistického realizmu. K tomu potrebovali, okrem veľkého výtvarného talentu, aj veľkú osobnú statočnosť a nebojácnosť.”
Kto boli Galandovci
Skupina Mikuláša Galandu, tiež známa ako Galandovci, svojím výtvarným programom predstavuje historický míľnik v smerovaní moderného výtvarného umenia na Slovensku. Skupina vychádza skôr z myšlienky Galandovho odkazu ako z jej výtvarnej formulácie, a preto si každý z nich vytváral osobitý umelecký program. Ako oficiálny vznik Skupiny sa uvádza rok 1957, kedy Galandovci po prvýkrát spoločne vystavovali v Žiline. V zborníku k výstave vtedy Galandovci uverejnili svoje programové vyhlásenie. Od päťdesiatych rokov 20. storočia vznikali vo veľmi nepriaznivých podmienkach socialistického Česko-Slovenska diela nespochybniteľných umeleckých individualít.1 V čase svojho vzniku a pôsobenia boli Galandovci zoskupením alternatívnej orientácie, programovo konfrontovali socialistický realizmus svojím moderným výtvarným prejavom. V uzatvorenej spoločnosti “za železnou oponou” muselo zákonite dôjsť k propagačnému odmietaniu prvých výstav Skupiny.2
Od počiatku svojho formálneho vzniku v roku 1957 museli Galandovci takmer sústavne čeliť dobovým kritikám za „ideovú škodlivosť“ či „špekulatívnosť“. Navzdory zložitým podmienkam, v ktorých striktne dominoval socialistický realizmus, sa im úspešne darilo etablovať a rozvíjať svoj výtvarný program. V novodobom smerovaní moderného slovenského výtvarného umenia tak Skupina Mikuáša Galandu zanechala nezmazateľnú stopu.
„Nezapadnite do ľahostajnosti vašich otcov, do pohodlia starej konzervatívnej buržoázie, nedajte sa zabiť peniazmi, nehľadajte lacný úspech starej spoločnosti. Pracujte, ako káže doba, hľadajte novú pravdu a krásu, hrajte svoju veľkú hru, hru mladosti a radosti tvorby. Hľadajte nové formy a výrazy. Neslávte kult mŕtvych tým, že ich napodobníte. umenie je mŕtve, nech žije nové, voľné, eruptívne.“ (Mikuláš Galanda – uverejnené v zborníku k prvej spoločnej výstave Skupiny Galandovcov v roku 1957)3
(Mikuláš Galanda – uverejnené v zborníku k prvej spoločnej výstave Skupiny Galandovcov v roku 1957)
Spoločenský kontext
„Galandovci, príslušníci generácie, ktorá musela odborne, citovo i intelektuálne dozrievať v upevňujúcom sa totalitnom režime, hneď prvý náznak ideologického odmäku využili na sformovanie umeleckého spoločenstva, ktorého duchovné aktivity v priebehu dvanástich rokov výrazne ovplyvňovali úroveň slovenského výtvarného umenia. Rovnako aj fundamentálnu zmenu výtvarného videnia sveta. Ten nedlhý časový úsek im musel stačiť na to, aby zavŕšili líniu intelektualizácie neskorej moderny. Začali hľadaním novosti v tradícii a zvláštnym spojením tradície moderny s archetypálnymi zdrojmi domácej duchovnej kultúry.“ 1
V kontexte doby svojho vzniku a pôsobenia znamenala Skupina Mikuláša Galandu výrazný posun od dobovej ideológie, v česko-slovenskom umení prezentovanej socialistickým realizmom. Skupina Mikuláša Galandu priniesla do výtvarného umenia svieže obnovenie tradície, ale zároveň im bola vlastná aj bytostná potreba moderného umenia. Po roku 1955 nadviazala skupina mladých výtvarníkov na predstaviteľov slovenskej výtvarnej moderny – Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Alexandra Bazovského a Cypriána Majerníka.4 V ich tvorbe tak dominoval silný vzťah k ľudovej kultúre vlastného etnika, rovnako však aj nadšené z prijímania odkazu európskeho moderného umenia.1
V roku 1972 boli členovia Skupiny Mikuláša Galandu v zborníku Za socialistické umenie podrobení tvrdej kritike a následne vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Znamenalo to zákaz vystavovania a ďalšie represie. Aj preto sa jej členovia dočkali uznania v plnej miere až po roku 1989.5
Galandovci sa hlásili k dielu Galandovmu a Fullovmu. V ňom mladí výtvarníci mohli hľadať a nachádzať podporu na ceste ku konštruktívnej kompozícii s vnútorným poriadkom formy, s tendenciami k veľkému tvaru. Táto generácia, dôsledne vyznávala autonómnosť moderného umenia a vďaka nim došlo k zásadnej premene nášho výtvarného umenia a inovácii v rámci neskorej slovenskej moderny. V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia umenie galandovcov dozrieva. Vyhranili sa umelecké stratégie jednotlivých autorov.1
Pretrvávajúce umelecké a duchovné spoločenstvo Galandovcov predstavovalo a stále predstavuje predovšetkým výtvarné kvality, ktorými sa uviedli v prvej polovici šiestej dekády 20. storočia. Čiže predstavuje cestu od rebelantského gesta rovno do centra kultúrneho procesu moderného výtvarného umenia na Slovensku. Pochopiteľne, že po meravých rokoch husákovskej normalizácie sa stali pri svojom návrate z alternatívnej kultúry neraz až heroizovanými klasikmi.6
Členovia
Členovia Skupiny Mikuláša Galandu
Programové vyhlásenie Galandovcov
Skupina Mikuláša Galandu (Galandovci) sa sformovala v roku 1957. V zborníku k svojej prvej spoločnej výstave sa vtedy spoločne podpísali pod prehlásenie, v ktorom sformulovali ciele svojho výtvarného programu a dôvody vzniku skupiny.
Programové vyhlásenie Skupiny Mikuláša Galandu
„Hľadáme nové formy života a práce, hľadáme nové cesty vedy a techniky, hľadáme cesty do vesmíru. Žijeme v dobe úžasných perspektív, závratného napredovania. Myseľ a činy ľudského génia letia nezadržateľne vpred. Čo bolo včera nové, dnes je už zastaralé. V tomto víre civilizmu, ustavičného pohybu a zmeny nemôžu ostať stáť ani výtvarní umelci. Nemôžu ostať stáť, lebo každá minúta uvažovania a ustrnutia necháva ich ďaleko vzadu za životom, za dobou. A umenie musí byť odrazom doby, odrazom jej hľadania a závratného tempa. Nie je to možné bez hľadania nového výtvarného výrazu a nových výtvarných techník. Úloha nie je ľahká, keď prostriedky, ktorými výtvarník pracuje — štetec a dláto, tužka a rydlo — ostávajú po stáročia nezmenené. Cesty treba hľadať. A neslobodno vyčítať ani experiment a odvahu. Nevieme, koľko rakiet vo svojom poslaní dosiahnuť neuveriteľné výšky spadlo a rozbilo sa. Jednej sa však podarilo stať sa družicou a cesta do vesmíru bola otvorená. Dnes už obletuje druhá a zajtra ich príde celý rad. Nechajme preto odvážnych aj v umení hľadať nové cesty. Z desiatich možno deviati padnú, ale jeden prejde a ukáže nám výraz novej doby, vytvorí jej štýl.
Naše mladé umenie chce ísť týmto smerom. Experimentuje, ale má aj jasný cieľ. Cesta je ešte neschodná, ale mladý zápal a oduševnenie ju musia prebrodiť. Moderné tradície slovenského, českého a svetového umenia sú našou oporou a východiskom. Nadväzujeme predovšetkým na nové prvky výtvarnej formy. Osvojovanie si tejto modernej reči ukazujú aj práce prvej výstavy Skupiny výtvarných M. Galandu. Skupina nezdružuje vyzretých výtvarníkov, ale mladých umelcov, ktorí vo svojom názore kryštalizujú a chcú postupne vytvoriť jednoliaty programový celok. Členovia skupiny sú presvedčení, že umenie XX. storočia musí aj zo stránky formy vyjadrovať storočie, v ktorom žijeme, musí mať nové výrazové prvky, nový, moderný pohľad na život. členovia skupiny v tomto svojom zámere a výtvarnom názore vychádzajú z reality zobrazovanej skutočnosti a sú vo svojej činnosti proti krajným abstraktným výstrelkom. Prostredie skupiny, charakterizované touto jednotou názoru a cieľa, má členom skupiny
Dlhý čas nebolo a ešte stále nie je zvykom, aby výstavou alebo iným kultúrnym činom hlásila k slovu nová umelecká skupina. Súviselo to so zjednodušeným a nesprávne chápaným náhľadom na podstatu a ciele nášho súčasného umenia. Dnes po niekoľkoročnom tápaní, hľadaní i skúsenostiach sa názor na umenie vykryštalizoval. Zdôrazňuje sa požiadavka rozmanitejšieho a pestrejšieho umeleckého života, požiadavka rozvoja umeleckej individuality, snaha po obsiahnutí citovej náplne súčasnosti, ako aj združovanie sa umelecky príbuzných autorov do tvorivých skupín v rámci Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Naša výstava chce verejnosti predstaviť snaženie mladých výtvarníkov, združených v skupine Mikuláša Galandu. Skupina nevznikla len organizačným opatrením. Vznikla z vnútornej potreby navzájom si blízkych výtvarníkov, ktorí sa v procese hľadania vlastného výtvarného výrazu stretli v estetických názoroch na jednej základni. Uvedomele a cieľavedome chceme vo svojej práci nadväzovať na dielo M. Galandu, Ľ. Fullu, M. Bazovského a C. Majerníka, lebo oni predstavujú najlepšie prúdy moderného a pritom hlboko slovenského a ľudského výtvarného umenia. Sme toho názoru, že impresionizmus, prevládajúci ešte stále v našom súčasnom výtvarníctve, netlmočí verne a v plnom rozsahu životné pocity moderného človeka. Sme za umenie pevných a prostých tvarov, aké si vynucuje civilné prostredie dneška a život Pudí atómového veku. Odmietajúc akékoľvek úvahy o hmlistom romantizme či bezduchom abstrakcionizme — chceme hľadať poéziu v zážitkoch, myšlienkach a cítení súčasného človeka, usilujúceho sa o uskutočnenie odvekých ideálov všeľudského šťastia.
Možno naša výstava ešte nie celkom výrazne stelesňuje tieto umelecké zámery. Je to však iba prvý krok. Chceme, aby naša vôľa a ustavičná práca presvedčili v budúcnosti verejnosť, že ideme po správnej ceste a že sme schopní tieto ciele dosiahnuť.“ 3
Použité zdroje
1. Mojžiš, Juraj. Galandovci 1 : Skupina Mikuláša Galandu. Trenčin : Q-EX a.s., 2003. – 411 s. ISBN 80-968594-9-8
2. Mojžiš, Juraj. Galandovci: Legendy slovenskej moderny 1957 – 1968. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy 2009. – 103 s. ISBN 978-80-968980-8-4.
3. Zväz slovenských výtvarných umelcov, pobočka Martin. Galandovci : Výstava Skupiny. Martin, 1957.
4. Ruttkay, Jozef – Maták, Márius. Andrej Barčík. Bratislava : Interpond , 1996. – 191 s. Edícia Art. ISBN 80-88736-07-2
5. Skupina Mikuláša Galandu [online]. Galéria Nedbalka [cit. 2022-09-29].
6. Mojžiš, Juraj. Galandovci [online]. Danubiana [cit. 2022-09-29].